Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
SERPENTINE PATH sa dali dokopy v minulom roku v New Jersey a v New Yorku, zrejme hlavne z dôvodu rozpadu sludge/doomových UNEARTHLY TRANCE. Tri štvrtiny zostavy – Jay Newman, Darren Verni a Ryan Lipynsky – tu predtým pôsobili a bude to aj jedným z vysvetlení, prečo po nich hneď skočili Relapse Records, ktorých zvykom je inak nabrať skôr skupiny, ktoré dlhé roky „dozrievali“ u iných vydavateľov. Štvrtým do partie je Brit Tim Bagshaw, ktorý desať rokov (1993 – 2003) pôsobil v stoner/doom metalových ELECTRIC WIZARD.
SERPENTINE PATH prichádzajú z lokalít, ktoré majú v názve slovo „nový“, ich hudba však novotou a odkrývaním nových, doteraz netušených dimenzií metalovej hudby rozhodne nedýcha. Už sludge a stoner/doomoví predchodcovia SP boli skôr o spracovávaní temných hudobných tém v tempách viac ako len rozvážnych a v rozvíjaní odkazov takých „praotcov“ ako BLACK SABBATH. SERPENTINE PATH však už vyslovene stáčajú kormidlo proti neľútostnému prúdu času a k ešte väčším extrémom.
Eponymný album nás vracia na začiatok 90. rokov minulého storočia, do čias, kedy sa ten najpochmúrnejší death metal stretol s ťažkotonážnym, valivým, často priam zhubne pomalým a pohrebne dôstojným doom metalom. SERPENTINE PATH by do tohto obdobia zapadli vynikajúco. Poviem to takto – ak vás súčasný doom(death) metal nebaví kvôli jeho „prečačkanosti“ a sludge je pre vás príliš „moderný“ a „nemetalový“, SP môžu byť východiskom z tohto nešťastia. Alebo takto – chýba vám album, akým bol pred vyše 20 rokmi „Forest Of Equillibrium“ od CATHEDRAL či „Into Darkness“ od WINTER? Tak potom mám pre vás radostnú novinu. Dlhohrajúci album troch Američanov a jedného Brita vám náladu tých čias prinavráti.
Aj napriek „rozumnej“ dĺžke materiálu – ani nie trištvrte hodiny - a stopáži jednotlivých skladieb- tam, kde ich SERPENTINE PATH majú osem, by klasici zvládli možno päť alebo šesť. Presne tu znie ten pochmúrny, záhrobný doom/death metal, plný zhubnej atmosféry zmaru a zániku. A to k tomuto „hudobnému cintorínu“ možno dodať, že až také pomalé tempá, akých sa tu niekoľko vyskytne, si nedovolili ani CATHEDRAL na debute. Rinčiaci, drsný zvuk znie aspoň tak starobylo, ako znenie klasických death/doomoviek – okrem CATHEDRAL (napr. ASPHYX, časy „The Rack“), nehovoriac o moderných nasledovníkoch typu HOODED MENACE, ktorí aj ako dosť hlboký underground znejú v porovnaní s týmto vyslovene „pekne“. Tu sa po zvukovej ani hudobnej stránke na krásu nehrá.
Nemilosrdný rachot s pochmúrnymi harmóniami, melodika, ktorá sa rozhodne nesnaží oslovovať masy – okrem gitár a bicích tu nič iné nie je, žiadne klávesy a podobné ozdoby, ktorým sa napr. nevyhol funeral doom. Takisto vokál je drsný ryk, podobný Dorrianovi na debute katedrály. Nič navyše, len klasika a dávny pochmúrny kumšt, ktorý sa tu podarilo exhumovať a oživiť.
1. Arrows
2. Crotalus Horridus Horridus
3. Bats Amongst Heathens
4. Beyond The Dawn Of Time
5. Obsoletion
6. Aphelion
7. Compendium Of Suffering
8. Only A Monolith Remains
Hned první skladba naznačuje, že u DEUS MORTEM se věci začínají měnit. Poláci posunuli svůj BM do čistějších a melodičtějších vod. Jistě, řízky se občas klepou nekompromisně, nicméně i tak je ústup do přijatelnějších sfér znát. Osobně mi to ale nevadí.
Jeden z nejvíce obskurních rituálů roku 2024. Lidé (?) okolo IMPETUOUS RITUAL / GRAVE UPHEAVAL vyrukovali s neotesaným black/death metalovým manifestem. Divokost, chaotičnost, ale zároveň i slušný skladatelský skill. Hudba dle mého gusta. Více za týden.
Timothée Chalamet sa vraj na place nechal oslovovať Bob; naučil sa hrať na gitaru a spievať ako Dylan. Film, pokrývajúci roky 1961-65, stojí na hereckom a hudobnom výkone hlavných hviezd (a na skvele zapracovaných piesňach). Inak sa do hĺbky príliš nejde.
Vtipné intro je naozaj iba začiatok skvelého zážitku, ktorý nám opäť pripravili odviazaní a radostní Švédi. Tento let do Taškentu je naozaj veľká paráda. Vzletné melódie, príjemná atmosféra - hodinka uletí ako nič. Opäť raz nesklamali!
První deska po návratu Bobby Lieblinga z vězení potvrzuje teze o starých psech a nových kousích. Pro alespoň s nějakou starší nahrávkou obeznámené jedince album moc novinek nepřinese, na druhou solidní standard temného rocku/doomu ze staré školy potěší.
Hitový generátor sice pořád pracuje, ale už se z něj bez pravidelné údržby trochu kouří. Švédové opět natahují stopáž až někam k jedné hodině a to se hlavně ke konci nahrávky už dost projevuje. Stále příjemný poslech, ale trhlinky se postupně zvětšují.
Pohrobci skvělých GLACIATION se vrací po dlouhé dekádě s půl hodinou obtížně zařaditelného post BM, který oproti původní kapele působí podstatně lyričtějším, křehčím dojmem. Zároveň je to opět výzva pro posluchače propracovat se do téhle fascinující vize.